Koncom septembra 2025 som sa rozhodol urobiť si jednodňovú túlačku po štítoch Západných Tatier. Predpoveď počasia bola pozitívna, medzi mínusy by som zaradil azda len silnejší vietor, ale zas nemalo to byť zrovna tornádo, takže som to až tak vážne nebral.
Vyrážam ešte za tmy z parkoviska lyžiarskeho strediska Spálená a smerujem Roháčskou dolinou k Tatliakovej chate, kde sa chcem rozhodnúť ktorým smerom pôjdem ďalej. Až po Tatliakovu chatu je to betónová cesta, takže idem pomerne rýchlo, necelé 4 kilometre takmer „preletím“ ☺, a niečo po šiestej hodine som na Tatliakovej chate.
Tu sa pár minút zdržím, napijem sa a rozmýšľam kam ďalej. Z Tatliakovej chaty sú možné dva smery. Buď po modrej do Smutného sedla s možnosťou odbočenia na Roháčske plesá a / alebo výstupu na Tri kopy a Baníkov. Alebo pokračovať po zelenej do sedla Zábrať (1 656 m) a nastúpiť na jednu z najkrajších západotatranských hrebeňoviek. Zvíťazila druhá možnosť. A neoľutoval som.
A tak začínam stúpať do sedla Zábrať. Slno už začína zalievať okolité štíty, takže minimálne ma zohrieva výhľad na slnečné lúče na tatranských štítoch. Stúpanie nie je veľmi strmé, takže ide to ako po „masle“. Po ceste míňam studničku, kde sa občerstvím, ale nezdržujem sa.
Po ďalších 300 metroch stúpania od studničky sa však priestor otvára, a začínam cítiť „sľúbený“ vietor. A ten len silnie. Po necelých 45 minútach som v sedle, ale veľmi súrne sa začínam navliekať do ďalšej vrstvy a ďakujem Bohu, že som si zobral aj čiapku.
Zo sedla Zábrať smerujem na vrch Rákoň (1 876 m). Je to len necelý kilometer, zdá sa, že vietor slabne, takže trasu prebehnem za pár desiatok minút. Počas cesty sa už predo mnou začína vynárať celá moja budúca hrebeňovka a ja sa teším na to, čo ma ešte čaká. Vrch Rákoň má zaujimavú vlastnosť – je to začiatok tzv. hraničnej hrebeňovky (nachádza sa priamo na hranici) medzi Slovenskom a Poľskom. Miestami ste na Slovensku, miestami v Poľsku.
Začínam stúpanie na prvú „dvojtisícovku“ dňa – nádherný vrch Volovec (2 064 m). Samotný výstup považujem za celkom jednoduchý, ale „šťavu“ tomu dodal vietor, ktorý sa doslova rozbesnel. Miestami som musel až zastať a prečkať náraz vetra a až potom pokračovať ďalej v stúpaní. Kilometer z Rákone na Volovec človek bežne prejde do 30 minút, v tomto prípade sa mi to ale natiahlo na dlhšie. Ale za tú okolitú nádheru mi to stálo.
Chvíľu som mal obavy (kvôli vetru) pred zostupom do Jamníckeho sedla (1 908 m), keďže išlo o dosť nebezpečný úsek. Preto som zostupoval pomalšie, ale čím nižšie som bol, tým bol vietor slabší. V Jamníckom sedle som si chvíľku oddýchol a už som sa tešil na ďalší vrch – Ostrý Roháč (2 088 m), kde sú exponované úseky, čo ja, ako feratista vždy ocením. Po pravde (a tým sa nechcem chváliť alebo niekoho dehonestovať) som čakal, že to bude ťažšie. To ale nevadí, Ostrý Roháč ma svojou prírodnou krásou vôbec nesklamal (bol som tu prvý krát).
Veľmi sa mi ale páčil zostup z Ostrého Roháča. Išlo o nádherné skalnaté úseky, kde si človek síce musí dávať väčší pozor, ale ak má rád členitý terén, tak si to náležite užije. Mojim ďalším cieľom je vrch Plačlivé (2 125 m). Za 40 minút som tam, registrujem o dosť viac ľudí, než doteraz, preto sa na vrchole zdržím len pár minút a už si to šiniem cez skalný masív Holička na vrcholec Nohavica ( 2 051 m), kam za 15 minút aj dorazím. Nohavica síce nie je taký výrazný, ale jeho skalnatý vrchol poskytuje kruhový rozhľad. A je tu aj oveľa menej ľudí, než na Plačlivom, takže sa natiahnem a oddýchnem si.
Z vrchu Nohavice prejdem ešte na ďalší vrcholec Smutný Zwornik (1 980 m) a začínam zostup do Smutného sedla (1 962 m). V podstate ani nejde o nejaký zostup skôr len o pokles niekoľko desiatok metrov. V sedle sa napájam na modrú značku a začínam dlhý zostup Smutnou dolinou. Už po pár desiatkach odklesaných metrov sa prezliekam do trička a kraťasov, nakoľko vietor zmizol úplne a je celkom teplo ☺.
Po rázcestie Smutná dolina sú to 2 kilometre. Na tomto rázcestí je možné odbočiť k Roháčskym plesám, ale rozhodnem sa pokračovať ďalej po modrej až k Tatliakovej chate (ďalších 1,2 km).
Na chate si trochu oddýchnem, niečo zjem a vraciam sa na parkovisko Spálená tou istou cestou, ako som išiel ráno. Celá trasa merala okolo 19 kilometrov. Jednoznačne odporúčam, ale aspoň pre trochu skúsených turistov.
