Túto aktivitu sa mi podarilo zrealizovať v apríli 2025. Plánoval som ju dlhšie, nakoľko dĺžka prechodu predstavovala 55 kilometrov a keďže som si to chcel vychutnať a nie sa „naháňať“, potreboval som si po ceste nájsť 2x nocľah. V apríli je v Bosne ešte mimosezóna, takže mnohé ubytovania nefungujú. Nakoniec sa mi to ale podarilo ☺.
Národný park Una
Nachádza sa v severozápadnej časti Bosny a Hercegoviny. Jeho plocha predstavuje 198 km2 a administratívne spadá pod mesto Bihać (väčšina územia). Územie bolo vyhlásené za národný park v roku 2008. Jeho západná hranica tvorí štátnu hranicu s Chorvátskom. Ide o najväčší park na území Bosny a Hercegoviny a jeho hlavným „prvkom“ je nádherná rieka Una.
Rieka je dlhá 212 kilometrov, pramení v Chorvátsku v severovýchodnej časti Zadarskej župy, pokračuje na sever, kde sa do nej vlieva rieka Krka a následne tvorí Una prirodzenú hranicu medzi Bosnou a Chorvátskom až po obec Martin Brod, kde zasahuje hlbšie do územia Bosny a Hercegoviny.
Cesta do mesta Bihać
Zo Slovenska som vyrazil o tretej ráno, čakalo ma približne 800 kilometrov, potreboval som prísť do Bihaća v normálnom čase, urobiť si zásoby (prvý obchod ma čakal až za polovicou trasy) a vyspať sa, keďže vyrážať som plánoval hneď na druhý deň ráno.
Cesta cez Maďarsko a Chorvátsko ubehla veľmi rýchlo. Prvú dlhšiu zastávku som urobil až v bosnianskom meste Prijedor, odkiaľ mi do Bihaća ostávalo len približne 100 kilometrov. Na tomto úseku som mal vytypované dve miesta, kde som sa chcel zastaviť a obzrieť si ich.
Prvým týmto miestom bol vodopád Skok na rieke Bliha. Nachádza sa asi 14 km od mesta Sanski Most, neďaleko obce Fajtovci. Ak sa ide z mesta Sanski Most, tak v osade Kisak treba odbočiť doľava na menšiu cestu a po 350 metroch prídete na parkovisko. Tu hneď uvidíte domček, kde sa predávajú vstupné lístky do areálu. Na vodopád som sa veľmi tešil, mojej ceste predchádzali intenzívne dažde (viaceré mestá na pobreží Uny boli zatopené), dokonca poprchávalo ešte aj v deň mojej cesty.
Z parkoviska k vodopádu je to prechádzka o dĺžke 600 metrov, ide sa po schodoch dole kopcom až kým sa nezíde na úroveň rieky. Rieka je rozliata a keby nebol postavený vyvýšený drevený chodník, človek by sa k vodopádu ani nedostal. Rieka Bliha naplno ukazuje svoju silu. Čím viac sa blížim k vodopádu, tým je dunenie v úzkej doline silnejšie. Keď vodopád prvý krát zazriem, som ohromený. Vyzerá úplne inak než na fotkách, kde obsahuje zjavne menej vody. Je to nádhera, idem k nemu úplne blízko, ale okamžite som mokrý. Údaje o výške vodopádu sa rôznia, má merať od 40 do 56 metrov. Pofotím a vraciam sa k autu, kde sa prezlečiem. A pokračujem v ceste.
Druhým miestom, ktoré som chcel preskúmať, je tzv. „Bobijaško oko“ nachádzajúce sa 19 kilometrov od vodopádu Skok. Ide o jazierko, ktorá disponuje charakteristikami aj prameňa, aj prepadliny – v závislosti od množstva vody, čiže jeho veľkosť závisí od ročného obdobia a zrážok. Fotky sem nedávam, nakoľko som sa napokon sem nedostal (a zverejňujem len vlastné fotky), ale kto by si chcel o tomto jazierku prečítať viac, môže tu.
Moje šance, že tento prírodný zázrak uvidím začali klesať, keď som odbočil za obcou Lušci Palanka doľava na cestu R-407a. Keď mi ostávalo k odbočke na parkovisko pri Bobijasku oku doslova len pár kilometrov, cesta zmizla pod vodou (za osadou Praštali), ktorá neskutočne stúpla v dôsledku dažďov. Špekuloval som, špekuloval, ale nič z toho napokon nebolo a tak som otočil auto a vyrazil smer Bihać.
Do Bihaća som sa dostal ešte v dobrom čase, takže sa mi podarilo nakúpiť si zásoby. Nasledovala večera a nocľah v miestnom hoteli. A keďže som sa plánoval na 3 dni stratiť v Národnom parku Una, bol som veľmi rád, že sa podarilo dohodnúť sa s personálom hotela na parkovaní môjho auta na hotelovom parkingu.
Etapa 1: Vstup do národného parku Gorjevac – Baraćuša – odmorište Palež – Inoćina greda – Mede – Doljani – Štrbački buk – Camping Vasva & Hazim
Skoro ráno sa dopravím k vstupu do národného parku miestnou dopravou (20 km od mesta Bihać). Pri vchode zaplatím vstupné a hneď aj zmiznem z civilizácie v lesoch.
Kráčam do kopca širokou lesnou cestou. Stromy sú ešte holé, ale to mi nevadí. Som tu úplne sám, možno s vlkmi ☺ .
Miniem dve oddychové miesta Baraćuša a Palež a po 3,5 km prídem do sedla (bývalý lom).
Lepšia cesta síce smeruje rovno, ja sa však rozhodnem odbočiť doľava, lebo chcem vystúpiť na vrch Inočina Greda (854 m). Po 1,5 km som na vrcholci, ale nevidím dokopy nič, keďže vrcholec práve vtedy zahalila hmla. Idem po neznačnej ceste ďalších 1,5 km a dostávam sa opäť na poľnú cestu (cyklotrasu). Prejdem po nej asi 300 metrov a opäť odbočujem do lesa, kde sa cesta stráca, je tu celkom blatisto (rozliaty potok). Nachádzam tu aj kamenné ruiny nejakej budovy, pri ktorej vyplaším srnku. Trápenie ale trvá len pol kilometra a stojím opäť na poľnej ceste.
Dokonca mi prvý krát v ten deň vychádza aj slnko a ja sa vyzliekam do kraťasov. Pokračujem po tejto ceste asi 5 kilometrov, keď ma silnejúci hukot upozorní na to, že sa konečne blížim k rieke Una a jednému z jej najkrajších vodopádov, ktorý sa volá Štrbački Buk.
A skutočne, ešte približne 500 metrov a stojím nad riekou a krásnym oddychovým areálom. Dole schádzam po schodoch a držím sa vpravo popri toku rieky. Prechádzam popri nádherných perejách a malých vodopádoch. A už som pri Štrbačkom buku. Tento vodopád síce nie je najvyšší (v rámci národného parku je aj najvyšší), ale objemom vody je jednoducho obrovský. A nemôžem zabudnúť ani na nádhernú farbu rieky, ktorá je dôsledkom pôsobenia usadenej sopečnej horniny tufu. Snažím sa vodopád pofotiť z viacerých strán, rôzne postavené konštrukcie to umožňujú. Na dohľad mám Chorvátsko (druhá strana brehu), ale doplávať by som sa tam veru neodvážil.
Vstup do areálu
Pavučiny vytvárané malými vodopádmi
Štrbački buk
Farby rieky Una
Vraciam sa do oddychového areálu, kde si chvíľu oddýchnem a niečo si zajem. Čaká ma cesta popri toku rieky do jednej z osád, kde prenocujem (4 kilometre). V areáli som sám, všetky prevádzky sú ešte zavreté. Oceňujem možnosť nabrať si pitnú vodu.
Cesta popri toku rieky ubieha rýchlo, voda pravidelne mení farbu (podľa toho, či je slnečno alebo zamračené), prechádzam cez menšie chatové osady.
A som na mieste v kempe Vazva & Hazvi. Neplánujem tu spať v stane, majitelia mi vyčlenili útulný jednospálňový apartmán. Bolo v ňom síce chladnejšie (ako aj vonku v noci), ale človek si aspoň uvaril, bol pod strechou a mimo vetra ☺. Uvaril som si a utekal som ešte k rieke posedieť pred západom slnka…
A na záver virtuálne video z cesty:
