Posted On 20. apríla 2026

Prechod Štiavnických vrchov

Viktor 0 comments
UNSTOPPABLE HIKER >> Slovensko , Uncategorized >> Prechod Štiavnických vrchov

Koncom októbra 2025 ma spontánne napadlo, že si urobím prechod Štiavnických vrchov. Trasu som si vytýčil z obce Bzenica (okres Žiar nad Hronom) do obce Prenčov (okres Banská Štiavnica). Celkovo to meralo 43 kilometrov a rozdelil som si to na dva dni s nocľahom na Sitne. Na prvý deň mi pripadlo 33 kilometrov, ďalší deň išlo skôr o prechádzku.

Etapa 1: Železničná stanica Bzenica – Vyhnište – Rázcestie Stupy (4,5 km)

Skoro ráno za tmy vystupujem z vlaku na železničnej stanici Bzenica. Prejdem dedinkou a po modrej značke (chodník Andreja Kmeťa) sa vydávam cez lúky popri hlavnej ceste smerom na Vyhne. Cesta je pomerne jednotvárna s minimálnym stúpaním, je veľmi mrazivo, ale s dobrými výhliadkami, keď sa pozerám na vychádzajúce slnko ☺. Idem pomerne rýchlo, prejdem popri konskom ranči, neskôr popod skalný útvar Vyhnište a približne hodinku stojím na rázcestí Stupy (časť Bzenice s názvom Dolné Stupy).

Etapa 2: Rázcestie Stupy – Vyhne – Vyhniansky travertín – Majer Bartkovci – Turistická značka Pod Priechodnou – Kerling (7,8 km)

Od rázcestia Stupy až po Vyhne kráčam krajom hlavnej cesty. Po približne 1,5 km už som vo Vyhniach a na rázcestí Vyhne – Vodný raj odbočujem doprava. Po ceste si obzriem Vyhniansky travertín a pokračujem smerom von z Vyhní do hôr. Konečne končí asfaltka, dostávam sa na poľnú cestu. Stále idem po modrej značke, terén je už viac prírodný ☺, a po tom, ako odbočím doprava z Pivovarského okruhu na Lillovu hamovačku začína pribúdať aj tabulí upozorňujúcich na zvýšený výskyt medveďa ☺ .

Prídem k majeru Bartkovci, víta ma štekot psov. Potichu závidím ľuďom, ktorí tu žijú celý rok. Tesne pred majerom modrá značka bočí doľava a začína stúpať do hôr. Prejdem ešte 3 kilometre cez les, kým sa dostanem na nádhernú lúku s názvom Kerling, pred kaplnku Panny Márie. Tu si urobím dlhšiu prestávku, niečo zjem, niečo popijem ☺ .

Etapa 3: Kerling – Rázcestie Kešnerovská – Rázcestie Rumplovská – Rázcestie Hadová – Sedlo pod Cukmantelom – Sedlo Červená studňa (7,5 km)

Táto časť cesty patrí medzi tie najkrajšie úseky mojej dnešnej trasy. Lúky sa striedajú s riedkymi lesíkmi, niekde sú veľmi pekné chaty, ktoré pasujú do prírody. Taktiež prechádzam vedľa usadlosti, kde žijú ľudia počas celého roka.

V súvislosti s Kerlingom si osviežujem historické fakty. Tu v blízkom okolí sa v minulosti nachádzala osada Kerling. V roku 1352 vtrhli žoldnieri vedení šášovským kastelánom do osady, všetko živé pobili a všetko hmotné vypálili. Neprežil nikto. Podľa legendy práve tu v okolí sú pochované obete nájazdu a preto sa toto miesto kedysi volalo Mŕtve kosti.

Pri rázcestí Kešnerovská chvíľku rozmýšľam, či odbočím k ruinám Kešnerovskej kaplnky, ale napokon pokračujem ďalej. Pribrzdím pri tabuli s názvom Rumplovská. Ide o starú, odľahlú osadu, kde do roku 1945 žili tri rodiny. V roku 1945 sa v osade usídlili aj povstalci. A o niečo neskôr Nemci povstalcov ako aj dve rodiny pozabíjali. Smutný príbeh… Viac sa dá o tom prečítať v svedectve Anny Farbiakovej.

Prejdem popri Hadovej, cez Sedlo pod Cukmantelom a konečne sa vyvaľujem na lavičke v prístrešku v sedle Červená studňa.

V sedle som po prvý krát a som milo prekvapený, ako tu mysleli na turistov. Je to tu na oddych perfektne vybavené, lavičky, prístrešky, wc, blízko chata s možným občerstvením. Neďaleko prístrešku je aj tajch Červená studňa – druhý najvyššie položený tajch v Štiavnických vrchoch (790 m). Či sa tu ale kúpe niekto okrem psov, to veru neviem ☺.

Etapa 4: Sedlo Červená studňa – tajch Klinger – obec Horná Roveň – Farárová hôrka – Sedlo pod Kanderkou – Prameň pod Kanderkou – Sedlo Pleso (8 km)

Zo Sedla Červená studňa až ku tajchu Klinger vedie úsek s krásnymi výhľadmi na Banskú Štiavnicu. Cesta vedie po asfaltovej ceste, trošku už cítim kolená, ale svižne napredujem. K tajchu Klinger neschádzam, ponáhľam sa do obce Horná Roveň, kde asfaltka skončí a začne opäť lúčna a hôľnatá trasa. Pri príchode do obce ma hneď zaujme budova, ktorá slúži ako požiarna zbrojnica už od roku 1936. Pri zbrojnici odbočím doprava a kráčam hore dedinou až k turistickej tabuli Horná Roveň II .

Pri penzióne Altmayer sa držím vľavo a konečne som opäť v prírode. Len začínam mať trošku problém, že mi začína dochádzať voda. Na mape som zistil, že o 3 kilometre po odbočení z hlavnej trasy by som mal nájsť pitný vodný Prameň pod Kanderkou. Stále idem po modrej značke (Chodník Andreja Kmeťa), aj keď niekde sa trochu odchýlim, aby som vystúpil na vrch Farárová hôrka (849 m). Chvíľu si oddýchnem v Sedle pod Kanderkou, kde dopijem poslednú vodu čo mám a v duchu dúfam, že prameň bude funkčný. A bol! Po doplnení vody plynule pokračujem až do Sedla Pleso, kde objavujem aj jazierko s rovnakým názvom ☺ .

Etapa 5: Sedlo Pleso – Sedlo Peciny – Sedlo pod Pinkovým vrchom – Sedlo Krížna – Tatárska lúka – Sitno – Chata Andreja Kmeťa

Zo Sedla Pleso smerujem po modrej smerom k Veľkému Richňavskému tajchu. Chodník k tajchu nezbieha, končí na asfaltke cesty 524 v sedle Peciny. Nasleduje nudná časť po autoceste smerujúcej k Počúvadlianskemu jazeru o dĺžke asi 1,8 km do Sedla Krížna.

V Sedle Krížna si najprv sadnem, že si niečo zajem, ale po vyhodnotení, že mi ostáva ešte cez 3 kilometre stúpania a za necelú hodinu sa má zotmieť, sa „zmobilizujem“ a pokračujem po modrej divokejším lesom smerom na Tatársku lúku. Prekonávam strmšie stúpanie, trochu sa šmýkam, a čím ďalej, tým horšie vidím, keďže sa stmieva. Kompletne sa zotmelo, keď som stál pri informačnej tabuli Tatárska lúka. Navyše sa začalo zhoršovať počasie, začalo silno fúkať a všetko napovedalo tomu, že zachvíľu začne aj liať.

Posledný úsek som vybehol už s čelovkou na hlave, keď som bol na vrcholci Sitna, tak začalo liať, preto som sa už nezdržoval a zabúchal na dvere Chaty Andreja Sládkoviča. Privítal ma krbom vyhriaty priestor, fantastická kapustnica, dobré pivko a super chatár ☺. Na chate som bol v tú noc jediným hosťom, takže vo veľkej nocľahárni som si mohol vybrať ktorúkoľvek posteľ. Na samotnú chatu neviem povedať ani jedno krivé slovo, skôr naopak, keď na ňu spomínam, tak len v superlatívoch.

Dnešok bol skutočne únavný, prešiel som 33 kilometrov a nastúpal 1 460 metrov. Viem, že zajtrajšok bude pohodový a tak tvrdo zaspávam.

Etapa 6: Chata Andreja Kmeťa – Hrad Sitno – Granty – Vlčia jama – Ďurčov vŕšok – Vankova lúka – Horné Majere – Obec Prenčov (9 kilometrov)

Na druhý deň vstávam oddýchnutý, na chate dostávam raňajky a následne sa pohýňam smerom do obce Prenčov. Aj keď počasie nie je také dobré ako deň predtým (celú noc búšil vietor s dažďom), teším sa, že si obzriem ruiny Sitnianskeho hradu. Cesta z chaty na ruiny hradu meria približne 1,5 kilometra, prevažne dole kopcom, takže ani sa nenazdám a stojím pred týmto unikátnym historickým areálom.

Sitniansky hrad bol postavený v 13. storočí. Jeho úlohou bolo chrániť prístupové cesty k banským mestám. V roku 1552 sa stal súčasťou protitureckej obrannej línie. V roku 1703 ho obsadili Rákocziovské vojská, ktoré ho úplne zničili. O hrade boli stvorené aj pekné legendy – predpokladám, že každý pozná legendu o Sitnianskych rytieroch, ktorí sú zakliaty v skalách Sitna aj so svojím vojskom.

A je tu ešte jeden zaujímavý fakt o vrchu Sitno. Je považovaný za jedno z najzaujímavejších magických miest na Slovensku, pritom veľa ľudí tvrdí, že Sitno vyžaruje silné energetické pole.

Po tom ako sa nasýtim atmosférou minulosti, pokračujem ďalej v klesaní smerom na Granty – tu počítam, že si doplním pitnú vodu, čo sa mi aj podarí.

Chvíľu sa borím s menej priechodným chodníkom, ale čoskoro som na lúke Tabla, kde si trochu oddýchnem. Následne striedam lesné úseky s lúčnymi, až sa dostanem k prvým domom obce Prenčov a za malú chvíľku aj na autobusovú zastávku.

Po chvíľke nastupujem do autobusu a po dvoch prestupoch vystupujem v mojom meste. Unavený, ale veľmi spokojný ☺ .

Virtuálne video deň 1

Virtuálne video deň 2

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Post

Návšteva chorvátskeho neznámeho pohoria Veliki Kozjak

V Chorvátsku mi asi najviac učarovala lokalita Dalmatínska Zagora s pohorím Dinárske vrchy a najvyšším…

Na najvyššom mieste v pohorí Durmitor

Keď som v roku 2024 plánoval júnový pobyt v Čiernej Hore, rozdelil som ho na…

Prechod Národného parku Una v Bosne a Hercegovine, časť 3

Nadväzujem na môj predchádzajúci článok. Po strávení noci v mestečku Kulen Vakuf, som veľmi skoro…