Nad Bokou Kotorskou

Každý, kto prechádzal cez čiernohorské mestá ako Perast, Risan a Kotor, si nemohol nevšimnúť nádherné pozadie mesta Kotor v podobe na prvý pohľad neprístupných skalnatých kopcov. Vždy ma zaujímalo, ako vyzerá Kotorská zátoka zhora naživo a taktiež som bol zvedavý, čo je za horským hrebeňom, ktorý tróni nad mestom Kotor.

Rozhodol som sa to zistiť v júni 2025. Z Budvy, kde som bol ubytovaný, som vyrazil veľmi skoro, keďže do Kotora to bolo 25 kilometrov a pritom sa ešte opravovala cesta, čo značne spomaľovalo. Ešte za tmy som zaparkoval na parkovisku Benovo v centre Kotoru a vydal sa na cestu. Očakával som veľmi vysoké teploty prekračujúce 30 stupňov, preto som mal zmapované miesta, kde je možné si doplniť pitnú vodu.

Môj prvotný plán bol ale zdolať via ferratu Kotor – prvú ferratu v Čiernej Hore. Jej obtiažnosť je kvalifikovaná ako B/C, meria 200 metrov s prevýšením 150 metrov. Napriek tomu, že ju nepovažujem za náročnú, je celkom vzdušná a poskytuje nádherné výhľady na Kotor a Kotorskú zátoku.

Takže z parkoviska Benovo sa vydávam po ulici Tabaćina smerom ku horám. Po 500 metroch sa dostanem k budove vodárne a po ďalších 100 metroch prídem k rázcestiu, odkiaľ sa začína značený turistický chodník 759 končiaci až v horskom sedle Krstac vo výške 937 metrov.

Teraz ešte nepokračujem doprava na turistický chodník, ale držím sa vľavo a popri potoku Škurda prídem k začiatku ferraty. Tu nasadím výstroj a dávam sa do lezenia. Na začiatku trošku traverzujem, obídem skalný výstup a obdivujem úzky, ale veľmi impozantný kaňon potoka Škurda.

A začínam liezť hore. Ide to celkom ľahko, výhľady sú úžasné, je tu kopec miest, kde sa dá zastaviť a oddýchnuť si, či fotiť.

Keď sa pozriem dozadu, vidím, veľkú časť z turistického chodníka, čo mám pred sebou až zleziem z ferraty ako aj pevnosť Sv. Ivan.

Leziem vyššie a vyššie a už som aj nad kaňonom rieky Škurda. Zhora vyzerá kaňon ešte krajšie.

Dosahujem ferratovú lavičku, kde sa mi už ukazujú výhľady na Boku Kotorsku a mesto Kotor.

A som hore. Začína už byť celkom teplo a tak len odfotím pár fotiek a dávam sa na cestu dolu. Tu by som sa pozastavil. Vyliezol som túto ferratu už dva krát a vždy som zišiel dole inou cestou ☺. Tým chcem povedať, že by si to žiadalo lepšie značenie (na mape túto cestu nenájdete). O to viac je to potrebné, keďže cesta dole je veľmi strmá, sutinová s pohyblivým povrchom, skutočne môžete uletieť, resp. vám môžu nohy vyletieť hore ☺ (čo sa mi na tejto trase aj stalo).

Zídem na rázcestie a vydávam sa opäť hore po turistickom chodníku 759. Mám pred sebou vyše 900 metrové prevýšenie, slnko už pripeká a tak nasadzujem rýchle tempo. Samotný chodník je veľmi dobre vybudovaný, nie je strmý, skôr nekonečne dlhý ☺ .

Po prvých 1,5 km šlapania míňam domček rodiny Franovići. Táto rodina zvykne poskytovať turistom pohostenie, ale tentokrát tam bolo všetko zamknuté. Za ďalších 400 metrov vystúpam k domu rodiny Perovići, a tu to celkom žije. Okolo domu pobehujú zvieratká, z okna mi zamáva gazdiná, ale som rozhodnutý sa tu zastaviť až po ceste naspäť.

Ďalších 700 metrov stúpania a som na prvej peknej výhliadke. Sú tu pozostatky nejakej stavby, obdivujem Kotorskú zátoku – nádherné výhľady.

Po ďalšom kilometri prichádzam k miestu, kde je na mape zaznačená studnička. Trošku zneistiem, keďže tu nieže nie je žiadna voda, ale ani náznak studničky či prameňa. Rozhodnem sa vodou trochu šetriť, ale nie je to žiadna tragédia, keďže viem, že čoskoro pôjdem lesným terénom (v tieni) a o niekoľko kilometrov bude ďalšia studnička.

Po 1,1 km som konečne hore na hrebeni. Ide aj o výhliadkový bod – asi najkrajší výhľad na Kotorskú zátoku z tejto trasy.

A už prechádzam na druhú stranu pobrežného horského hrebeňa a mierim do útrob pohoria Lovčen a za 300 metrov sa ponorím do nádherného lesa.

Teraz už pozornejšie skúmam lesné zákutia, keďže hľadám vodu. Podľa mapy vidím, že pred studničkou sa nachádzajú ruiny nejakej budovy – o to ľahšie dúfam, že ju nájdem. A tak sa aj stane – najprv zaregistrujem priamo pri chodníku ruiny (vo výške 750 metrov) a pár desiatok metrov za ňou aj vodný prameň. Tečie síce veľmi pomaly, ale napriek tomu sa dosýta napijem a doplním si zásoby.

Odtiaľto až do sedla Krstac je to už len 800 metrov, ale ide veľmi strmé stúpanie. Prechádzam aj ponad kaňon Škurda – v tomto prípade už zalesnený a divoký.

O približne 25 minút už stojím na asfaltke a mierim do Sedla Krstac. Pri sedle vidím Konobu Krstac, kde si chvíľku oddýchnem a niečo prehryznem.

Rozhodnem sa nevracať sa tou istou cestou, ale najprv prejdem po autoceste R-1 asi pol kilometra a obzriem si zvonku jaskyňu Golubinja pećina. Tá sa nachádza priamo pri autoceste, takže ju nie je možné minúť.

Pokračujem ďalších polkilometra po asfaltke a prichádzam k miestnej obľúbenej reštaurácii Nevjesta Jadrana. Keďže už je veľmi teplo, a ja nechcem nič ťažké, dávam si len polievku (čorbu) a šopský šalát. Spláchnem kvalitným pivom, prelejem do termosky minerálku a vydávam sa na cestu dole.

Cesta ma opäť vedie lesom a približne o 1,5 km moja cesta splynie s turistickým chodníkom 759, ktorým som išiel hore.

A už som opäť na nádhernej výhliadke!

Po chodníku zostupujem približne 3 kilometre až ku usadlosti rodiny Perovići. Tu si dám pivko, domáci džús, posedím v tieni a oddýchnem si.

A vydávam sa za ďalším dobrodružstvom. Už o 300 metrov sa nachádzam na mieste, kde kedysi bola dedinka Špiljari. Dnes sú tu už len ruiny a torzo kostolíka, ale toto miesto má neskutočnú atmosféru. Nad bývalou dedinkou drží stráž pevnosť Sveti Ivan.

A práve k pevnosti teraz mierim. Stále sledujem červenú značku až ma tá privedie k múrom. Vo výške niečo vyše 3 metrov sa v múre nachádza okno. Pod oknom bol o múr opretý veľký kameň. Asi 20 minút som nevedel pochopiť, že trasa pokračuje ďalej cez to okno a hľadal cestu všade naokolo. Napokon mi to došlo, vyhodil som do okna batoh a následne som sa presúkal na opačnú stranu múru. A tým pádom som sa ocitol v areáli pevnosti Sv. Ivan.