Nadväzujem na môj predchádzajúci článok. Po strávení noci v mestečku Kulen Vakuf, som veľmi skoro vstal, naraňajkoval sa a vydal sa na cestu k môjmu dnešnému cieľu – dedinke Martin Brod, kde som plánoval ukončiť moje putovanie národným parkom Una.
Vyrážam ešte za prítmia a už na moste nad riekou ma jemne omráči ľadový chlad. Veľmi studené ráno. Cesta je bezproblémová, idem po asfaltke, akurát len idem veľmi rýchlo, aby som sa zahrial. Cesta ma vedie popri toku rieky Una, raz som k nej bližšie, inokedy ďalej.
K prvému slniečku mi to potrvá približne 5 kilometrov – a to slnko zatiaľ len vidím ☺. Ešte kilometer a som konečne na slnku, zhadzujem vrstvy oblečenia. Prechádzam cez malú osadu Palučci, a po ďalších dvoch kilometroch mám na dohľad impozantnú kamennú stavbu železničného viaduktu z roku 1936 s názvom Jarapaga.
O 1,5 km dorazím na križovatku ciest R-408 a R-408b, čo znamená, že mám na blízky dohľad môj dnešný cieľ – dedinku Martin Brod. Pri križovatke vidím pôvodný most zrútený do rieky a ponad neho postavený novší most. Neudržím sa a niekoľko minút si opäť vychutnávam krásnu farbu rieky. Naľavo vidím kaňon jedného z prítokov Uny – rieku Unac.
Aj keď už môžem odbočiť priamo do dedinky, prechádzam na cestu R-408b a pokračujem po asfaltke ešte niečo cez kilometer a až potom odbáčam do dedinky. Vítajú ma staré tradičné domčeky a hneď aj prvý menší vodopád – s obrovským množstvom vody – tzv. Malý šlap. To najzaujímavejšie z dnešnej cesty sa práve začína. Ak do tejto dediny prídete na jar, tak ako ja, tak vašej pozornosti neujde, že voda sa valí zovšade, z každého rohu.
Martin Brod je je považovaný za jednu z najkrajších dediniek v Bosne a Hercegovine a aj za jednu z najkrajších častí rieky Una – vďaka vodopádom Milančev buk. Až keď to človek zažije osobne, pochopí, že nejde o bežnú dedinu, ani o bežný „buk“ (vodopád). Dedinka leží na dvoch riekach – Una a Unac. Nie sú tu žiadne luxusné hotely, reštaurácie, moderné obchody so suvenírmi, žiadne centrum. Ale človek nájde krásu, pokoj, prírodné zázraky, vodopády, pohostinnosť miestnych obyvateľov a vynikajúcu rybu v miestnych prevádzkach.
Pokračujem ďalej cez most, ktorým vchádzam do obce. Tie pereje na rieke sú užasné. Je vidno, že v poslednom čase dosť pršalo, keďže brehy rieky sú pod vodou. A tá farba vody v kombinácii modrej a zelenej…
Prichádzam k pokladni, zaplatím vstupné a vydávam sa na krátku cestu ku klenotu na tomto úseku rieky – vodopádom s názvom Milanćev buk. Už pri pokladni človek registruje veľmi hlasný hukot vodopádu. A po prejdení 200 metrov človek ostane stáť v nemom úžase. Milančev buk – najväčší vodopád na rieke Una s výškou približne 54 metrov. Do mysle sa mi tlačia prívlastky ako širokánsky, mohutný, silný, veľkolepý… . Jednoducho sa neviete prestať pozerať.
Vybudovaná cestička vás zavedie až do centra diania ☺…
Po veľmi dlhej chvíli pokračujem okolo vodopádu turistickým chodníkom približne 100 metrov a dostávam sa na asfaltku, ktorou smerujem do hĺbky dedinky. Po ceste sa začína ozývať hlad a tak keď vidím gastro prevádzku s názvom Lovac, neváham a zastavím sa. Podávajú tu síce len upečenú rybu, ale človek by si na tomto mieste ani nič iné nevybral. Veď pstruh z Uny jednoducho nemôže nechutiť ☺.
Po super obede pokračujem k mojej predposlednej zastávke na mojom trojdňovom putovaní – pravoslávnemu kláštoru Rmanj. Ide o kláštor z 15. storočia zasvätený sv. Nikolajovi z Mirliku. Je to nádherná stavba, ktorá zďaleka púta pozornosť, je postavená z unikátneho unského tufu. Počas svojej existencie bol kláštor počas rôznych vojen zbúraný, potom postavený a tento cyklus sa niekoľko krát opakoval. Kláštor je otvorený, môžete vôjsť do areálu, nabrať si pitnú vodu, prípadne si obzrieť chrám, kde sú vystavené aj rôzne miestne produkty vyrábané v kláštore (liečivé maste, oleje, šťavy, ale aj náboženské predmety ako ikonky, krížiky a podobne).
Z kláštora to mám do cieľa môjho putovania už len 200 metrov, a tak je mi aj trochu smutno. Zastavím sa ešte na moste cez prítok Uny – rieku Unac a chvíľu sumarizujem moje trojdňové putovanie. Som unavený, ale veľmi veľmi spokojný. Realita ďaleko predčila moje predstavy a určite sa sem ešte vrátim.
Potom už len prejdem tých 200 metrov, zložím sa na lavičke v miestnom kempe a čakám na miestny odvoz do mesta Bihać.
Do Bihaća sa dostávam približne o štvrtej poobede, opäť sa ubytujem v svojom pôvodnom hoteli a vydávam sa ešte na krátku prechádzku po meste.
Bihać patrí medzi väčšie mestá, počet jeho obyvateľov presahuje 40 000 a je centrom Unsko-sanského kantónu. Leží na oboch brehoch rieky Una po tom, ako rieka vstupuje do otvorenej krajiny. Una tu vytvorila značný počet riečnych ostrovčekov, a typickým znakom pre Bihać sú početné vodopády a pereje.
V centre Bihaća nájdete viaceré pamiatky, ktoré stoja za zmienku.
Začal by som Kapitánskou vežou. Existuje o nej niekoľko legiend. Tá najznámejšia, založená aj na historických faktoch, tvrdí, že bihaćská pevnosť – Kapitánska veža – zachránila život uhorsko-chorvátskemu kráľovi Belovi IV. pred tatárskymi jazdcami. Na znak svojej vďačnosti vyhlásil Bihać za slobodné mesto. Presný dátum jej výstavby nie je stanovený, ide o jednu z najstarších budov v meste. Dnes tu sídli Múzeum Unsko-sanského kantónu.
Hneď vedľa Kapitánskej veži sa nachádza záhadný objekt, ktorý sa volá „Kameno turbe“ (mauzóleum). Záhadu predstavuje aj dnes a to dokonca aj pre historikov a obyvateľov mesta. Historické pramene, ktorý by jasne uvádzali kto to dal postaviť, na koho počesť a kedy, totiž úplne absentujú. Historici predpokladajú, že toto „turbe“ dal postaviť Mehmed Paša Biščević z bejovskej rodiny z Bihaća. Pritom toto turbe (postavené počas otomanskej nadvlády) bolo drevené a nachádzalo sa na mieste ruín katolíckeho kostola. Mehmed Paša ho dal údajne postaviť na základe príbehu, ktorý mu rozprávala jeho matka. Z okna neďalekého domu videla dva plamene, po čom jej syn dal pokyn postaviť na tomto mieste turbe. Podľa náboženskej tradície sa tento jav interpretoval ako „svetlo na počesť dvoch vojakov, ktorí zomreli pri obrane mesta“.
V roku 1878 došlo k dobytiu Bihaća rakúsko-uhorskou armádou. A okupačné úrady sa v roku 1890 rozhodli zbúrať pôvodné drevené turbe a nahradiť ho novým – z bihacitového kameňa. Nové turbe bolo postavené niekoľko desiatok metrov od pôvodného a na mieste pôvodného bol postavený kostol.
Napriek tomu, že existuje množstvo legiend o tom, kto bol v turbe pochovaný, miestni historici sa domnievajú, že nikto. Dnu sa nachádzajú dve drevené truhly, sarkofágy , na ktorých sú zobrazené turbany.
Taktiež pár krokov od turba a Kapitánskej veže sa nachádzajú zvyšky Kostola sv. Antuna, ktorý bol postavený koncom 19. storočia. V čase jeho dokončenia išlo o fascinujúcu stavbu, ktorá zaberala plochu 900 m2 a mala vysokú obdĺžnikovitú zvonicu. V tom čase išlo o jeden z troch najväčších kostolov v Bosne a Hercegovine. Počas 2. svetovej vojny bol zničený a ostala z neho len zvonica.
Tiež v tejto lokalite sa nachádza aj Bihaćki sarkofág, ktorý je známy aj ako Hrobka chorvátskych šľachticov alebo Hrobka bihaćskej šľachty. Sarkofág obsahuje pozostatky deviatich významných osobností Bihaća, ktorí umreli pri obrane mesta pred osmanskou armádou v prvej polovici 16. storočia.
A veľmi zaujímavú históriu má aj mešita „Fethija“. Ide o jediné miesto v Európe, ktoré je postavené v gotickom štýle a pritom sa tu konajú islamské bohoslužby. Pôvodne tu stál kostol sv. Antona Paduánskeho (12-14. storočie), ale po tom, ako Turci dobyli Bihać, tak kostol bol prestavaný na hlavnú mešitu v meste. Názov „Fethija“ znamená „dobytý“. Gotická zvonica slúžila ako minaret až do roku 1863, následne bola zbúraná a nahradená súčasným minaretom.
Prehliadkou mesta Bihać moje putovanie po Bosne a Hercegovine skončilo a po nocľahu v hoteli som vyrazil domov …
A ešte virtuálne video z mojej poslednej etapy po národnom parku UNA
