Asi každý, kto cestoval Chorvátskom k Jadranskému moru po tzv. „starej ceste D1“, si musel pri prechádzaní cez dedinu Korenica (asi 19 km smerom na juh od Plitvických jazier) všimnúť holé vrcholce kopcov na hranici s Bosnou a Hercegovinou, ktoré kontrastovali so zalesneným okolím. Táto lokalita ma veľmi upútala, preto nasledovala „teoretická“ príprava a potom už bolo len otázkou času, kedy toto tajomné miesto osobne navštívim.
Ale najprv ešte pár slov k samotnému horskému masívu. Volá sa Plješevica a tvorí prirodzenú hranicu medzi Chorvátskom a Bosnou a Hercegovinou. Je pokryté hustými lesmi, jej najvýznamnejšími vrcholmi sú Ozeblin (1 657 m), Gola Plješevica (1 648 m) a Kremen (1 591 m). Patrí do Dinárskych hôr. V Bosne a Hercegovine je najvyšším vrcholom Crni vrh s 1 562 metrami.
Moja prvá skúsenosť s Plješevicou.
Písal sa apríl 2022 a aj s manželkou sme cestovali zo Záhrebu do mesta Knin kvôli plánovanému výstupu na najvyšší vrch Chorvátska – Sinjal. Zámerne sme zvolili „starú cestu“, keďže počas „teoretickej prípravy“ som sa dozvedel, že na úpätí Plješevice sa nachádza nefunkčné vojenské letisko Željava, ktoré bolo súčasťou obrovského vojenského komplexu zabudovaného do útrob horského masívu Plješevica.
K vojenskému komplexu sa dostanete ľahko autom, po tom ako sa cestou D1 dostanete do dediny Ličko Petrovo Selo, treba odbočiť doľava a prejsť cez dediny Novo Selo Koreničko a Željava. Zo Željavy treba prejsť ešte probližne 4 kilometre a dostanete sa priamo na letiskovú prístávaciu dráhu ☺. A môžete začať skúmať. Odporúčam baterku alebo čelovku ☺ . Inak pozor na prekračovanie štátnych hraníc, tunely sa síce nachádzajú na chorvátskom území, ale niektoré odletové dráhy končia už v Bosne a Hercegovine ☺ .
Plánovanie projektu tajného objektu „505“ sa začalo v Belehrade ešte v roku 1957. V roku 1959 sa začali prvé práce. Išlo o výstavbu letiska, obrích tunelov v horskom masíve, ako aj 5 veľkých dráh pre pristávanie a odlietavanie lietadiel. Pri výstavbe sa inžinieri neustále stretávali s problémami pri hĺbení tunelov, keďže horský masív je z veľmi pevnej horniny. Výkopové práce boli ukončené v roku 1965. A v roku 1966 dorazili prvé jednotky juhoslovanského letectva.
Vojenský objekt zahŕňal tri tunely a jeden rezervný, ktoré sa spájali na „križovatke“, pri ktorej bola obrovská miestnosť o výške až 12 metrov, kde sa opravovali lietadlá MiG. Tieto tunely mali dĺžku 500 m, 400 m, 350 m, šírku 20 m a výšku 8 metrov. Objekt bol projektovaný tak, aby odolal zásahu jadrovej bomby o sile 20 kiloton (na Hirošimu bola zhodená atómová bomba o sile 15 kiloton).
Objekt v horskom masíve bol naprojektovaný tak, aby v ňom prežila dlhší čas celá posádka, bolo tu skladište rakiet, bômb, kompletný opravárenský cech pre lietadlá MiG-21, palivové rezervoáry, kuchyňa, nemocnica, izby pre letecký personál, ako aj obslužný personál vojenského objektu.
Na letisku bol dislokovaný 117. letecký stíhací pluk s lietadlami MiG-21PF a 323. prieskumný pluk s lietadlami MiG-21R.
Cena tohto objektu predstavovala v tom čase neuveriteľné 4 miliardy dolárov. V roku 1992 (keď už na území bývalej Juhoslávie prebiehala občianska vojna), bolo letisko zničené.
Druhá skúsenosť s Plješevicou.
Druhá skúsenosť je hikerská a zahŕňa pokus o výstup na druhý najvyšší vrchol tohto masívu – Golu Plješevicu (1 648 m). Jednak sa jedná o nádherný vrchol a jednak na tomto vrchole bol ukrytý vojenský objekt Klek (ako súčasť vojenského objektu Željava), ktorý zahŕňal vojenský anglický radar S-613, ktorý v tom čase predstavoval Mercedes medzi radarmi. Tento radar mal dosah okolo 400 – 450 km a prostredníctvom neho bolo možné sledovať, čo sa deje v Maďarsku, Rakúsku,či Taliansku. Radar prežil do roku 1995, následne bol zničený. Ja som sa napokon skrz počasie, terén a nedostatok času na Golu Plješevicu nedostal (chýbal mi kilometer a 50 metrov prevýšenia), ale samotná túra sa mi páčila.
V auguste 2022 som veľmi skoro ráno vyrazil zo Záhrebu a o pár hodín som parkoval pri dedinke Mihaljevac. Počiatočné prípravy a vyrážam. Prejdem popri miestnom družstve, kde veľmi natesno prekračujem elektrické oplotenie ☺ a ponorím sa do lesného masívu.
Turistický chodník niekoľko krát pretína betónové cesty, ktoré sú využívané na zvážanie vyťaženého dreva. Terén je po predchádzajúcich búrkach a silných dažďoch pomerne dosť rozbahnený. Väčšina výstupu ide lesom.
Po prejdení vrcholca Mali Kik (1 266 m) vychádzam na ďalší „betón“ a podľa mapy zisťujem, že ma čaká posledný, ale najnáročnejší úsek o dĺžke 1,3 km s 300 prevýšením pred tým, ako sa dostanem na horský hrebeň. Úsek je veľmi strmý, zarastený, a dosť šmykľavý.
Nakoniec stojím na hrebeni, na jednej strane vidím antény vysielačov a na druhej strane cestu na Golu Plješivicu. Najprv sa vyberiem k vysielačom, kde chcem vystúpiť na menšiu sestru Golej Plješivice – Malu Plješivicu (1 576 m), čo sa mi aj podarí. Horský úsek Mala Plješivica – Gola Plješivica sa nachádza presne na chorvátsko-bosnianskej hranici, môžete tu kedykoľvek stretnúť pohraničné hliadky, preto odporúčam mať so sebou identifikačné dokumenty. Inak môžete mať nepríjemnosti.
Z Malej Plješivice si to namierim na Golu Plješivicu. S obavou pozerám na nebo, je dosť zamračené a stále dúfam, že si užijem aj druhý vrcholec. Avšak moje nádeje sa nesplnili, po približne pol kilometri sa v diaľke zablysne. Patrím k tým, komu nevadia ťažšie podmienky pri výstupe, ako vietor, hlbší sneh, horúčava, či dážď. Ale rešpektujem prírodu a preto som sa rozhodol (aj keď veľmi neochotne) svoj výstup ukončiť.
Dole sa vraciam rovnakou cestou, sprevádzajú ma záblesky a zvuky hromu (v diaľke), kým to však dorazí ku mne, už som v aute bezpečí a ďakujem horskému masívu Plješivica, že ma „vypustil zo svojich objatí“ a ochránil pred búrkou.
