V Chorvátsku mi asi najviac učarovala lokalita Dalmatínska Zagora s pohorím Dinárske vrchy a najvyšším vrchom Chorvátska – Sinjal (1 831 m). Na tento vrch som v minulosti vystúpil už viac krát, a k týmto výstupom sa v budúcnosti ešte vrátim.
Popod Dinárske vrchy prechádza autocesta D1, ktorá sa tiahne už od Karlovacu. Najväčším mesto v tejto lokalite je mesto Knin, a približne 21 km od neho smerom na ďalšie mesto Sinj (D1) sa nachádza dedinka Kijevo. Kijevo má unikátnu polohu, z jednej strany cesty D1 sa nachádza Sinjal a z druhej strany turisticky neznáme pohorie Veliki (alebo Zagorski, alebo Kijevski) Kozjak.
Tragická história Kijeva
Dedinka Kijevo má veľmi tragickú históriu. V roku 1991 mala cez 1200 obyvateľov, z ktorých väčšinu predstavovali etnickí Chorváti. Pritom bola obklopená dedinami s prevažne srbským obyvateľstvom (Polača, Civljane a Cetina). Na začiatku 90. rokov, keď sa už rozbiehal krvavý občiansky konflikt v krajinách bývalej Juhoslávie, po vzniku na území dnešného Chorvátska autonómnej oblasti „Srbska krajina“ sa tri dedinky stali jej súčasťou. Tým sa obmedzil prístup do Kijeva, keďže cesty vedúce do tejto dediny, boli zablokované. Obyvateľstvo Kijeva následne vytvorilo svoju vlastnú políciu.
1. apríla 1991 sa na Plitvických jazerách odohral prvý incident s prvými obeťami, ktorý znamenal začiatok vojny medzi Chorvátskom a Srbskou krajinou. Po tomto incidente bezpečnostné zložky Srbskej krajiny zajali troch chorvátskych policajtov z mesta Drniš (vzdialený pár desiatok km od Kijeva) s cieľom vymeniť ich za zajatcov, ktorých zadržala chorvátska polícia počas bojov v Plitviciach. V rámci odplaty polícia, ktorú vytvorilo chorvátske obyvateľstvo Kijeva zajala niekoľko srbských civilistov a žiadala prepustenie drnišských policajtov. Kijevo predstavovalo strategicky dôležitý bod pre obidve súperiace strany, keďže jeho poloha umožňovala kontrolovať cestu D1.
V noci z 27. na 28. apríla 1991 sa skupine príslušníkov chorvátskej polície podarilo dostať do Kijeva a následne bola v dedine oficiálne zriadená chorvátska policajná stanica. Hneď na nasledujúci deň vstúpili do dediny jednotky Juhoslovanskej armády (ktorá sa v tom čase síce už rozpadala, ale stále existovala) a zablokovali akýkoľvek prístup do dediny. 2. mája došlo k ozbrojenému stretu v pohorí Veliki Kozjak, kde bol počas výkonu strážnej služby zabitý príslušník paramilitárnej jednotky Srbskej krajiny. Blokáda Kijeva bola ukončená až po dvoch týždňoch od jej začiatku v dôsledku masových protestov v Splite, ale aj v Bosne a Hercegovine (pri Mostare) požadujúcich ukončenie blokády. Týmto sa však tragédia Kijeva neskončila. V auguste 1991 sa konflikt rozhorel s novou silou. Obliehanie dediny bolo obnovené, ale medzi 23 a 25 augustom sa chorvátskym silám podarilo evakuovať takmer všetko civilné obyvateľstvo. 25. augusta chorvátske sily neúspešne zaútočili na kasárne Juhoslovanskej armády v meste Sinj, keďže potrebovali zbrane pre obrancov Kijeva. A 26. augusta následne Juhoslovanská armáda zaútočila na Kijevo a dobyla ho. Chorvátska polícia sa stiahla cez pohorie Veliki Kozjak smerom k Drnišu a Kijevo bolo vyplienené a vypálené.
Neskôr sa do dediny vrátil život, v roku 2021 mala podľa štatistík 272 stálych obyvateľov, ale s predvojnovou úrovňou sa to samozrejme nedá porovnávať.
Pohorie Veliki Kozjak
Ide o horské pohorie nad obcou Kijevo. Je zaujímavé, že napriek tomu, že jeho výška presahuje 1 000 metrov, je oveľa menej známe, než iné chorvátske pohoria, ktorých výška zďaleka nedosahuje 1 000 metrov. Má aj iné názvy, ako napríklad Zagorski Kozjak alebo Kijevski Kozjak. Najvyšším vrchom Kozjaku je skalnatý vrch Bat s výškou 1 206 metrov, ktorý niečim pripomína velebitské vrchy.
Výstup na Bat
Na Bat sa dá z Kijeva vystúpiť dvomi trasami, takže som to mal ako nádherný okruh, merajúci do 10 kilometrov s takmer 700 metrovým prevýšením. Hore som zvolil tzv. „Severnú trasu“, ktorá zahŕňa aj niekoľko ľahko exponovaných úsekov.
Svahy Batu sa porastené prevažne dubmi a hrabom a v roklinách na hrebeni sa vyskytuje veľa balkánskeho javora. Okolo vrcholu prevládajú strmé skaly a kamenná suť.
Vydávam sa „severnou“ trasou, auto nechávam kúsok nad Kijevom, v osade Teskere. Začínam vo výške 500 m, odšľapem si zhruba 1,5 km k začiatku „červeného“ turistického chodníka. Na začiatku sa chodník ťahá popri oplotení poľovného revíru severozápadným smerom. Po zhruba 20 minútach sa dostanem do oblasti Pržine, kde sa začína mierne stúpanie. Dojdem k loveckej chate, okolo ktorej vidím veľké množstvo tých najrôznejších zvieracích stôp.
Pri chate sa stáčam na juh a následne ma čaká strmé stúpanie, pri ktorom na vzdialenosti 1,5 km prekonám cez. 500 výškových metrov. Vo výške 880 metrov míňam zdroj vody „Vodica“, kde zhodnotím, že na naplnenie 1 litrovej fľašky by som musel čakať minimálne hodinu.
Pri stúpaní cez nádherný dubový a hrabový les sa dostanem na kamennú cestičku širokú 2 metre a dlhú asi 30 metrov, ktorá je istená oceľovým lanom. O niečo neskôr sa vynorím na čistinke, z ktorej sa otvárajú výhľady na Sinjal, Kamešnicu, Svilaju, Peručko jezero a pohoria Bosny a Hercegoviny. Dostávam sa na hlavný vrchol, niekoľko desiatok metrov odo mňa vidím veľký kovový kríž nasmerovaný na Kijevo.
Po krátkom oddychu sa vyberám naspäť tzv. Krížovou cestou po trávnatom hrebeni k priesmyku Bilo. Turistickým chodníkom prudko klesám cez „Vučija vrata“ (Vlčie vráta) smerom k poľovnému revíru, ktorý je síce ohradený, ale pre turistov je umožnené preliezanie plotu. Pomerne rýchlo prechádzam revírom a ani sa nenazdám a som pri aute.
