Viete, kde je na jednom mieste skoncentrovaných najviac divokých koní okrem Mongolska a Islandu? Správne, v Bosne a Hercegovine. Presnejšie v pohorí (planina) Krug, neďaleko pekného bosňanského mestečka Livno. Podľa viacerých zdrojov sa ich počet odhaduje na 700 až 1 000 kusov. Nejde o divoké kone v pravom zmysle slova, ale o potomkov koní, ktoré pred desiatkami rokov vypustili ich páni do prírody, keďže ich už v dôsledku mechanizácie nepotrebovali. Občiansku vojnu v Bosne a Hercegovine prežilo len cca. 50 koní, k dnešnému dňu sa však ich populácia rozrástla.
Prečítal som si viacero informácií na internete s odporúčaniami, že ak chce niekto na planine Krug pozorovať stáda koní, mal by mať skúseného sprievodcu, ja som sa však rozhodol skúsiť šťastie na vlastnú päsť a prejsť po „vlastných“ naprieč pohorím Krug s výstupom na najvyššiu horu tohto pohoria – Cincar (2 006 m).
Bol som si plne vedomý náročnosti tohto môjho zámeru. Vedel som, že pôjdem v teplotách presahujúcich 35 stupňov, vedel som, že pôjdem prevažne drsným terénom, ktorý bude bez akéhokoľvek tieňa. Preto som so sebou bral až cez 4 litre vody, presne som vedel, kde sa nachádzajú zdroje vody po ceste (z ktorých napokon fungoval len jeden).
Mesto Livno a Gornji grad.
Livno je mesto a obývaná oblasť v juhozápadnej časti Bosny a Hercegoviny. Je centrom kantónu Livno. Livno sa z veľkej časti rozprestiera na svahoch a na úpätí kopca Bašajkovac, z ktorého pramení rieka Bistrica – tu sa nachádza historická časť mesta s názvom Gornji grad. Mesto sa pýši titulom najslnečnejšieho mesta v celej krajine. Zaujímavosťou tiež je, že výškový rozdiel medzi Horným a Dolným mestom (Gornji a Donji grad) predstavuje až 150 metrov, takže niektoré ulice sú tu skutočne strmé.
Mne sa podarilo ubytovať sa priamo v srdci Gornjeho gradu – na ulici Stara Čaršija. A samozrejme hneď po príchode som sa rozhodol vyraziť preskúmať túto časť Livna. Okamžite vás upútajú skalnaté vápencové útesy z jurského obdobia, ktoré sa týčia na Livnom. Ide o prírodné dominanty s menami Crvenice, Bašajkovac, Bistrica a Duman. Útesy Crvenice sa týčia až do výšky 1 000 metrov a pripomínajú morské útesy.
Ako na prvú pozoruhodnosť som narazil na Mešitu Hadži Ahmeta Dukatara. Bola postavená v období 1562 – 1574, vedľa mešity sa nachádza hodinová veža, ktorá funguje dodnes.
Zišiel som schodami dole na ulicu Kalajdžinica a objavila sa predo mnou ďalšia pamiatka – Mešita Lala Paša (alebo Begluk). Táto mešita je známa svojou výnimočnou architektúrou a jedinečnými slnečnými hodinami, ktoré slúžia na určenie času poludňajšej modlitby (autor – astronóm Hadži Jusuf Livnjak).
Od mešity odporúčam odbočiť doprava a po ulici Kraljice Katarine zísť až dole k rieke Bistrica. Do očí vám hneď udrie malebný most na Dumanu, ktorý je známy aj ako Firdusov most. Most sa nachádza len 100 metrov od prameňa Bistrice – jedného z najkrajších krasových prameňov v Bosne a Hercegovine. Predpokladá sa, že most bol postavený koncom 17. storočia.
Hneď pri moste sa nachádza budova starého mlyna – Mlin na Dumanu. Napriek oploteniu je možné si ho obísť a preskúmať. Čo je však ešte zaujímavejšie, je možné sa vyzuť a prejsť v ľadovej vode približne 50 metrov k mohutnej jaskyni, v ktorej sa nachádza prameň Bistrice.
A nejde len o jaskyňu, napriek neskutočnému teplu a suchu, sa tu voda valí zovšade. A podľa ujistení miestnych je pitná…
Po ceste naspäť k môjmu ubytovaniu ma upútali viaceré veľmi zaujímavé domčeky.
Už na mojej ulici sa predo mnou vynorila ďalšia nádherná mešita – známa ako mešita Balaguša alebo mešita Bali-aga Ljubunčića z polovice 16. storočia.
Celý okruh meral približne 2 kilometre a išlo o veľmi príjemné rozhýbanie sa po dlhej ceste autom pred „peklom“ čo ma čakalo na nasledujúci deň ☺ .
Prechod planiny Krug.
Ráno o piatej vyrážam na cestu. Mojím prvým cieľom je tzv. „Velika kula“ (veľká veža) z roku 1659, ktorá sa týči na útesoch kopca Bašajkovac – Crvenica.
Vystupujem strmými dedinskými uličkami až sa dostanem pod skaly. Tu zisťujem, že cesta, vyznačená na mape, vôbec nemusí existovať v praxi. A tak odkladám turistické palice, a využívajúc všetky 4 končatiny leziem po strmej skale. Úsek je krátky, ale nebezpečný. Vďaka skúsenostiam z ferrát však rýchlo dosiahnem svoj cieľ – Veliku kulu.
Odtiaľto pokračujem asi 400 metrov priestorom medzi krajom útesu a nádherným lesom a prichádzam k ďalšej historickej pamiatke – pozostatkom historickej obrannej veže „Efrem“ nad útesom Crvenice.
Vstupujem do nádherného borovicového lesa a po 400 metroch prichádzam k prvej studničke – kde nie je ani kvapka vody. Nejak ma to nezaskočí a tak idem ďalej lesom, ktorý sa strieda s lúkami. Z tohto terénu sa vynorím vo výške 1100 metrov a som na okraji Planiny Krug. Tu si trochu oddýchnem a rozhliadnem sa. Už na prvý pohľad je mi jasné, že pôjde o ťažký oriešok. Slniečko už pekne svieti, kdekoľvek sa pozriem, vidím drsné prostredie, karské priepasti a jamy a členitý skalnatý terén. A žiadny tieň. A žiadne kone zatiaľ.
Prejdem po širokej poľnej ceste kilometer a následne začínam stúpať do kopca po turistickom chodníku. A po 7 kilometroch som vo výške 1250 metrov nad morom odmenený. Pred sebou v diaľke vidím pásť sa menšie stádo o počte asi 6-7 koní. Dúfal som, že si ich budem môcť odfotiť zbližšia, ale bližšie než na 300 metrov ma k sebe nepustili a pomalým cvalom sa pobrali ďalej.
Po ďalšom kilometri sa dostávam na ďalšiu cestičku a stáčam sa doľava. Po pravej ruke vidím ruiny domov a hospodárskych budov. Je to opustená osada Pržine, kde sa koncom 19. storočia začal vyrábať prvý originálny livanjský syr. Napriek tomu, že už ide o opustené miesto, má stále čaro.
Po ďalších 4 kilometroch prídem do opustenej osady Begovača. Teda ja som si aspoň myslel, že ide o opustenú osadu. Už zdiaľky som však začal počuť zvuky, ktoré pripomínali konské erdžanie. Pritom to erdžanie sa len zosilňovalo. Keď sa mi otvorila osada, súčasne s tým sa mi otvoril aj pohľad na minimálne stovku nádherných koní.
V osade Begovača je možné nájsť ruiny bývalej farmy na chov dobytka, ako aj zvyšky horskej chaty. Čo je ale najdôležitejšie, nachádza sa tu aj prameň vody, ktorý údajne nikdy nevysychá, o čom som sa nemohol presvedčiť, keďže mi cestu k nemu blokovali viaceré kobyly so žriebätkami. Nemal som síce strach z koní, ale rešpekt určite áno. V každom prípade to však bol úžasný zážitok, vidno, že toto stádo je na ľudí viac zvyknuté, keďže ma nechali prísť skutočne blízko.
Od osady sa začína už výstup na vrch Cincar. Cesta stúpa najprv cez malú kotlinu až sa začína strmý výstup na Cincar. Pred sebou mám ešte 400 výškových metrov. Postupne prekonávam výšku 1 700 metrov, 1 800 metrov… . Ale extrémne páliace slnko má napokon prinúti meniť plány.
Vo výške približne 1 840 metrov mi ostáva už len liter vody. Z miesta, kde sa nachádzam, je to k najbližšiemu zdroju vody, o ktorom na 100 % viem, že funguje, približne 4,5 km. Ak poleziem na Cincar, tak sa vzdialenosť len zväčší, nehovoriac o tom, že spotrebujem slušnú časť zostávajúcej vody. A tak sa s trochu ťažkým srdcom otáčam a smerujem k Turistickej chate Kruzi (Planinarski dom Kruzi).
Útulňa je síce zamknutá, ale je tu útulná veranda v tieni, kde sa dá posedieť a oddýchnuť si. Na verandu je vyvedený aj prívod vody. Nie je nikde napísané, či je pitná alebo nepitná, tak ju pre istotu dezinfikujem špeciálnymi tabletami. Chvíľu si oddýchnem, niečo si zajem a vyrážam na cestu naspäť. Čaká ma ešte 9 kilometrov chôdze domov.
Cestu si užívam, nemusím sa nikde ponáhľať, keďže vody mám dosť a búrku v predpovedi nie je. Slnko sa nado mnou z času na čas zľutuje a schová sa za mrak.
Po približne 6 kilometroch odbočím z otvorenej planiny do lesného terénu.
Do Gornjeho gradu zliezam z opačnej strany útesov až dole k mostu Duman a prameňu Bistrice. Pri moste sa nezastavujem a ponáhľam sa ešte približne 1 kilometer na ubytovanie, keďže už cítim, že musím začať chladiť telo.
Na apartmáne si len ľahnem na zem a relaxujem pod klímou s pivom v jednej ruke a izotonickým nápojom v druhej ruke. Po polhodine som schopný si sadnúť a po ďalších 20 minútach zaliezť pod sprchu.
Po dvoch hodinách už cítim aj hlad, čo sa rozhodnem vyriešiť fajným burgerom ☺ ….
Bola to naozaj nádherná túra a aj keď som nepokoril horu Cincar (stane sa nabudúce), podarilo sa mi niekoľko krát pozorovať nádherné livanjské kone vo voľnom pohybe…
Na záver ešte virtuálne video túry:
