Ide o pomerne neznáme (v porovnaní s pohoriami Durmitor, Prokletije či Biela Góra) pohorie približne 30 kilometrov od hlavného mesta Podgorica smerom na sever. Toto pohorie už dlhšie priťahovalo moju pozornosť a tak som tu počas môjho tohtoročného pobytu v Čiernej Hore nemohol chýbať ☺ .
Na výber som mal dve možnosti ťažkej, zaujímavej a aj nebezpečnej turistiky:
1. Dostať sa ku katunu (usadlosti) Poljana (cca. 1 600 m), odtiaľ vystúpiť na Trešteni vrh (1 980 m), prejsť popod vrchol Babini Zubovi (2 111 m), vystúpiť na Mededi vrh a následne zísť naspäť ku katunu Poljana. Táto trasa meria len cca. 7 km, ale dá neskutočne zabrať (skrz terén, praskliny až priepasti v skalách) a hlavne aj skúseným turistom sa odporúča, aby si najali miestneho sprievodcu.
2. Popod pohorie Maganik preteká jedna z najkrajších riek Európy – rieka Mrtvica – prechod jej kaňonu ponúka neskutočný zážitok. Rieka Mrtvica pramení vysoko v horách v nadmorskej výške 1200 metrov na úpätí hory Trebjesa. Je dlhá približne 14 kilometrov a tisíce rokov si prebíjala cestu cez mohutné skaly pohoria Maganik, aby sa mohla spojiť so svojou väčšou „sestrou“ – riekou Morača. Samotný kaňon meria približne 9 kilometrov (rovnakú vzdialenosť sa treba aj vrátiť ☺, miestami je tu obtiažny terén, ktorý mal za následok aj tragické udalosti (súdiac podľa pamätnej tabule) a netreba zabúdať aj na stálych obyvateľov balkánskych hôr – zmije rožkaté – najjedovatejšie európske hady.
Pri mojom rozhodovaní zavážila predvšetkým jedna okolnosť. Na to, aby som sa mohol dostať ku katunu Poljana (prvá možnosť) som potreboval zohnať výkonný jeep s vysokým podvozkom, keďže posledných 10 kilometrov tu nie je žiadna asfaltka, ale len dosť hrboľatá makadamová cesta. Auto sa mi na poslednú chvíľu zohnať nepodarilo a tak bola voľba jasná – pôjdem do kaňonu rieky Mrtvica ☺.
Moja výprava do kaňonu rieky Mrtvica
O štvrtej ráno nasadám v Budve do auta a cez hlavné mesto Čiernej Hory Podgoricu mierim do dedinky Meduriječje (108 km). Táto dedinka sa nachádza na sútoku riek Morača a Mrtvica. Cesta trvá do dvoch hodín. V okolí dedinky sa nachádza niekoľko plôch, ktoré sú na mape označené ako platené parkoviská, odo mňa však nikto nič nepýtal.
Nachádzam lúku (označenú ako platené parkovisko), kde nechávam auto, vystrojím sa a vydávam sa za dobrodružstvom.
Prvá časť cesty meria cca. 1 kilometer a vedie cez krásny rozmanitý les. Hukot rieky veľmi dobre počujem, ale samotnú rieky vidím len minimálne. Až sa predo mnou príroda otvorí a sa nachádzam pri historickej pamiatke, ktorá sa volá Danilov most.
Tento most dal v roku 1858 postaviť knieža Danilo na pamiatku svojej matky Krstinje Stankovej Petrovićovej Njegošovej. Svedčí o tom pôvodná pamätná tabuľa, vyrytá do skaly vedľa kamenného zábradlia. Je dlhý 40 metrov a má dva oblúky, ktoré dosahujú výšku 17 metrov nad hladinou rieky.
No a z mosta môžete obdivovať nádhernú farbu rieky, ktorá vynikne aj pokiaľ na ňu nedopadá slnko.
Z Danilovho mosta je potrebné odšľapať približne 400 metrov a dostanem sa na širšiu lesnú cestu, ktorá ma popri niekoľkých izolovaných ľudských obydliach (Luke, Ban – Lug) dovedie až k v vstupu do kaňonu (2 km). Je vidno, že v týchto obydliach žilo už viacero generácií, stretávam aj miestnych stálych obyvateľov. Pri poslednom obydlí si všimnem na lúke aj malú ohrádku, ktorá je na mape zaznačená ako „pamätník“. Zvedavosť mi nedá a tak prídem bližšie a dozvedám sa, že ide o reálny hrob ľudí, ktorí na tomto mieste prežili celý svoj život a boli tu aj pochovaní.
Treba povedať, že krajina pozdĺž toku rieky je veľmi rozmanitá – od miernejších brehov a lúk cez malebné usadlosti a lesy až po veľmi strmé útesy a skaly. Veď hĺbka kaňonu miestami presahuje 1100 metrov!!! Rieka je plná kaskád, vodopádov a miniatúrnych plážičiek. Podľa viacerých vyjadrení je voda v Mrtvici od prameňa až po ústie úplne čistá a pitná. Ohľadom čistoty potvrdzujem, ale nepil som ju. Farba rieky sa strieda medzi modrou a tmavozelenou. Je veľmi bohatá na ryby, hlavne na pstruhy a lipne.
Od posledného obydlia mierim k miestnej pozoruhodnosti, ktorá sa nazýva Kapija želija (Brána želaní). Cesta sem meria asi kilometer, ale práve počas tohto kilometra sa začne rozplývať ranný opar a ja vidím obrovskú nádhernú stenu pohoria Maganik, ktorá sa vyníma nad riekou.
Dostávam sa k odbočke k Bráne želaní a pomaly schádzam ku rieke. Fascinuje ma divoká príroda, ktorá mi skôr pripomína napríklad Thajsko, než európsku krajinu.
A som pri Bráne želaní. Podľa miestnej legendy víla z Maganiku na tomto mieste plní želania okoloidúcich. Aby sa želanie splnilo, treba na tomto mieste v úplnom tichu a s pevným úmyslom hodiť kameň do rieky. A je to samozrejme nádherné miesto.
Za ďalších 400 metrov sa dostávam k vodopádom a zároveň prameňu v jednom s názvom Bijeli Nerini. Áno čítate dobre a to, čo vidíte na fotkách je skutočne prameň a vodopád v jednom. Voda vyviera priamo zo skál na opačnom brehu Mrtvice a valí sa dole.
Počas ďalších 1,6 km sa kaňon začína prudko zužovať, postupne stúpam do čoraz väčšej výšky. Obklopujú ma mohutné skaly známe ako Mrtvičke grede.
Pred sebou už vidím polotunel, ktorý takmer v kolmej skale prekopali vojaci Juhoslovanskej armády ešte počas 70. rokov, aby spojili dediny Mrtvo Duboko a Velje Duboko. Tunel sa nachádza vysoko nad riekou a je z neho vynikajúci výhľad až na dno kanonu.
Z tunelu ešte pokračujem 800 metrov a dostávam sa k sútoku Mrtvice a potoka Kičevac, ktorý tesne predtým ako sa vleje do Mrtvice preteká veľmi úzkym až miniatúrnym kaňonom. Teraz bolo síce málo vody, napriek tomu sa zachovalo na dne dopadu Kičevacu miniatúrne jazierko.
Tu ale zamierim na breh Mrtvice, nakoľko na mape je to tu značené ako „prírodné kúpalisko“. A práve tu mám stanovený konečný bod môjho dnešného putovania. Mapa neklamala, je tu niekoľko krásnych prírodných bazénov a tak sa vyzlečiem a odskúšam hneď dva bazény. V prvom z nich voda dosahovala výšku 1,60 m, v druhom podľa môjho odhadu až 3 metre. A voda podľa môjho odhadu nemala viac ako 10 stupňov, čo som ale pocítil o niečo neskôr pri ceste naspäť.
Po krátkom oddychu sa vydávam na spätnú cestu. Viaceré fotky sa budú opakovať, ale keďže v čase môjho návratu začalo do kaňonu svietiť slnko, tak tie fotky sú predsa len o niečo iné. No a samozrejme začínam pociťovať následky veľmi studeného kúpeľa – stiahlo mi asi všetky možné svaly, čo bolo možné, takže prvý kilometer bol pre mňa veľké trápenie.
Po približne 2,5 km pri vodopáde Bijeli Nerini oddychujem a behám prstom po mape. Všímam si, že asi za 1,3 km je možné zísť z trasy k rieke k miestu, kde bol predtým most (dnes už sú to len pozostatky). Na mape bol zaznačený aj brod, tak som sa rozhodol, že rieku prebrodím a k autu sa vrátim po opačnom brehu rieky.
A tak zbehnem strminou dole k rieke k zostatkom mosta. Keď si však obzriem miesto, kde má byť brod, premknú ma pochybnosti. Je tu veľká hĺbka (asi po krk), silný tok a veľmi nízka teplota vody. Ak by som bol naľahko, tak by som si na to trúfol, musím si preniesť aj batoh. Napriek tomu to skúsim, vyzlečiem sa, zbalím všetko do batoha a hop do vody. Bohužiaľ, predpokladal som správne, už keď som bol po pás vo vode, tak prúd bol natoľko silný, že nebolo možné čokoľvek niesť nad sebou a udržať pritom rovnováhu. Nehovoriac o teplote vody. Skúšal som to rôznymi trasami niekoľkokrát, ale márne. A tak som musel priznať, že budem si musieť tú strminu späť na turistický chodník odšľapať naspäť.
A tak sa vraciam po tej istej ceste ako som išiel ráno. Opäť mi stuhlo celé telo (po studenom kúpeli), ale postupne to rozchodím. Odmenou mi je výhľad na jeden z najimpozantnejších vrchov Maganiku Tresteni vrh. O 2,5 kilometra som sa vynoril pri Danilovom moste a za ďalší kilometer už pri aute.
Celá túra merala približne 18 kilometrov, čo nie je tak veľa, ale treba si pri nej dávať veľký pozor!
Virtuálne 3D video z túry
