Na tento výstup som sa veľmi tešil a aj poctivo pripravoval. Rok predtým (2023) sa mi už na nádherný vrch Sinjal (1831 m) podarilo vystúpiť cez ferratovú cestu (Via ferrata Dinaridi), v auguste 2024 som si však naplánoval výstup z prímestia mesta Knin – Guge. Čítal som viaceré príbehy tých, ktorí túto trasu absolvovali, väčšina odporúčala si obzvlášť v lete rozdeliť výstup na dva dni. Na trase sú až tri útulne, kde sa dá prespať a dve z nich majú aj vlastnú studňu s pitnou vodou. Celá trasa merala dokopy 31 kilometrov a nastúpal som pritom 1700 metrov. Ale kvôli istým okolnostiam som túto trasu nešiel dva dni, ale zvládol som ju za jeden deň.
Cesta Makarska – Knin – zastávka v dedine Cetina
Z Makarskej som vyrazil do Knina 14. augusta tesne po obede. Po ceste som sa plánoval zastaviť v dedinke Cetina, ktorú som už poznal z predchádzajúcich výprav a do ktorej som sa zamiloval. Veľmi sa mi páči scenéria miesta kde vyviera rieka Cetina a aj pravoslávny kostol nad jazierkom.
V Cetine ma privítala horúčava o sile 37 stupňov a davy ľudí nad jazierkom. Išlo o bežných turistov, ktorý sa prišli pozrieť na Veliko vrilo – výver rieky Cetiny. Ja som mal však vlastný program a vedel som, že na svojej prechádzke môžem stretnúť len minimum ľudí.
Z parkoviska som sa nevybral dole k jazierku, ale cez dedinku ponad jazierko do kopcov smerom k osade Kusonjići) do Dinárskych hôr. Mojim cieľom bola Gospodska pečina (jaskyňa) vzdialená približne kilometer od parkoviska pri vývere rieky Cetina. Jaskyňu je celkom problém nájsť, nevedie sem žiadna značená cesta. Jaskyňa má dĺžku 2080 metrov a končí podzemným jazerom. Predstavuje najstaršie archeologické nálezisko v oblasti okolo mesta Knin.
Od jaskyne som sa vrátil asi polkilometra po rovnakej ceste a potom som odbočil doľava – do prírodného terénu. A za ďalších 300 metrov som už stál pri jednom z (pre mňa) najkrajších prírodných výtvorov – prameni rieky Cetina. Rieka vyviera až na troch miestach, ale toto je pre mňa najkrajšie. Má viacero mien – Veliko vrilo, Oko zeme alebo Dračie oko. Nikto nikdy nezmeral presnú hĺbku – hovorí sa o 155 metroch.
Nad Velikim vrilom sa týči pravoslávny Chrám Nanebovstúpenia Pána (Crkva Vaznesenja Gospodnjeg). Počas II. svetovej vojny bol chrám zničený. Opätovne bol postavený v roku 1974. Počas občianskej vojny v 90. rokoch bol chrám vypálený (1995). V súčasnosti však opäť stojí a aj plní svoje poslanie, prebiehajú tu pravidelné bohoslužby.
Môj výlet pokračoval ďalej cez osadu Barišići k jaskyni Barišića-pećina. Od prameňa je to len pol kilometra. Jaskyňu treba tiež „hľadať“, ale bol som odmenený malým jaskynným jazierkom o hĺbke 2 metre. Neviem odkiaľ sa tam berie voda, ale predpokladám, že jaskyňa je prepojená podzemným kanálom s riekou Cetina. Nádherná farba vody.
Týmto som svoj denný program v okolí dediny Cetina vyčerpal, vrátil som sa na parkovisko a vyrazil do mesta Knin. V Knine som mal naplánované ešte jedno miesto, ktoré som chcel vidieť – vodopád Krčič na rieke Krka. Keďže ide o „sezónny“ vodopád, „padajúcu vodu“ som nevidel. Ale aj tak to stálo za to, nádherná farba rieky pod impozantným skalným výtvorom…
Potom už nasledovalo ubytovanie sa v apartmáne v Knine, nákup zásob na cestu a večerný oddych.
Výstup na Sinjal
Ráno vstávam už o tretej, keďže cez deň sa očakávajú teploty vo výške 38 stupňov. Naraňajkujem sa, zbalím, auto preparkujem na parkovisko k miestnej nemocnici a potme sa vydávam smerom k časti Guge, kam za 1,5 km aj dorazím. Potme je to celkom nepríjemná cesta, veľa domov nemá oplotenie, aspoň 3 krát sa smerom ku mne rozbehol veľký pes a ja som do poslednej chvíle nevidel, či je priviazaný alebo nie.
V Guge už civilizácia končí a človek si môže vybrať z dvoch možností. Buď pôjde doľava (Put Oluje, HR-W-22, Via Dinarica) alebo doprava cestou Guge – Brezovac (horská chata). Ja sa vydávam doprava, o niečo dlhšou, ale viac mesiacom osvetlenou trasou Guge – Brezovac. Cesta ide do kopca, míňam vrch Velika Vijola (354 m), a po 3,5 km sa už za svetla obidve cesty spoja. Cesta je prašná, ale celkom široká, v prachu vidno stopy po pneumatikách. Počujem aj výstrely, najprv nechápem a potom si spomeniem, že veľmi blízko je aj vojenský polygón.
Po ďalšom kilometri prídem k miestu, kde z jednej cesty vznikajú dve, a pritom obe vedú k rovnakému cieľu. Tento krát si vyberám kratšiu možnosť a pokračujem popri ruinách Anićiných stajní a Ćurkových stajní až k miestu kde sa obe cesty opäť zbiehajú.
Po ďalších 700 metroch sa dostávam k miestu Markov grob. Je to pamätné miesto, ktoré má pripomínať obete občianskej vojny z 90. rokov. V nohách mám už takmer 10 km a približne 600 metrov prevýšenia. A slniečko začína pripekať.
Opäť sa tu cesty rozbiehajú a ja sa vydávam dlhšou cestou Guge – Brezovac, keďže časť úseku vedie lesom a ja viem, že dnes si ešte užijem veľa slnka. Miniem vrch Anića glavica (909 m) a po ďalších 5 kilometroch som opäť na mieste, kde sa cesty zbiehajú.
Po pravej ruke mám vrch Badanj (1 281 m), na ktorý vedie výstupová cesta. Ja sa však rozhodnem na tento vrch nevystúpiť, keďže idem otvoreným terénom, slnko pečie a snažím sa šetriť vodou. Takže pokračujem ďalej k horskej chate Brezovac (2,4 km). Už tesne pred chatou sa mi stala taká vec, že som začul šuchot v lese, a keď som sa obzrel, stál tam obrovský pes kangal a zíral na mňa. Okolo krku mal obojok s vystupujúcimi ostňami. Nepociťoval som strach, len obrovský rešpekt. Miestni pastieri využívajú kangalov ako strážcov stád. Tento pes sa nezľakne ani vlka, ani medveďa. Pokračoval som po trase ďalej a kangal ma len sledoval pohľadom. Až po tom, ako som prešiel približne 200 metrov, tak sa vrátil späť do lesa.
Pri chate si urobím prvú dlhšiu prestávku. Mám za sebou 17 kilometrov a som vo výške 1100 metrov. Chata je zavretá, ale s tým som počítal, keďže pôvodne som koketoval s tým, že tu prespím a komunikoval som so správkyňou chaty. Tá mi vysvetlila, že chata býva otvorená len cez víkendy. Ale človek si tu oddýchne tak či onak, nakoľko je v tieni lesa a okolo chaty je dosť miest, kde sa dá rozložiť. Sedím, jem a v hlave prepočítavam ako som na tom s vodou. Pri chate totiž nie je žiadna možnosť doplniť si vodu. Ale aj to som vedel vopred.
Pri chate sa začala schádzať partia horských záchranárov, ktorí dorazili inou cestou na jeepoch. Mali naplánované spoločné poobedie, pýtali sa ma odkiaľ a kam v takom teple idem a keď si mysleli, že sa nedívam, tak neveriacky krútili hlavou. Na moju otázku ohľadom najbližšej pitnej vody mi povedali, že až na útulni Zdenko Prgin. Keď som sa už zbalil, zakýval im a vybral sa smerom na Sinjal, tak ma jeden z nich dobehol a dal mi na cestu pollitrovku minerálnej vody Cetina ☺. Veľmi sa mi neskôr zišla…
Vydávam sa na cestu. Pred sebou mám ešte 4,5 km a 450 m prevýšenia. Najprv stúpam približne 2 kilometre krásnym lesom, ktorý síce poskytuje tieň, ale je už dosť nahriaty. A dostávam sa na hôľnatý priestor. Je to nádherné, ale veľmi unavné byť na otvorenom priestore pod páliacim slnkom. Miniem nádherné vrcholce Andića vrh (1439 m) a Bukvin vrh (1 530 m) a po približne 2 hodinách šľapania od chaty Brezovac konečne vidím horskú útulňu Zlatko Prgin (1550 m). Na útulňu dorazím takmer bez vody, jemne dehydrovaný a rozhodnutý, že tu prespím.
Po príchode najprv len zhodím batoh, vyzlečiem prepotené oblečenie a začínam hľadať studňu. Studňa sa nachádza hneď pri útulni, vytiahnem si vedro studenej vody, trochu sa napijem (aby mi neprišlo zle) a začínam ochladzovať telo. Po asi 10 minútach sa začínam cítiť o dosť lepšie, tak vylejem do seba hneď liter vody. Oblečiem sa do čistého oblečenia, niečo zjem a vyvalím sa na posteľ. Po hodine driemania sa preberám, sú len štyri hodiny a tak sa rozhodnem pokračovať vo výstupe na Sinjal (1831 m).
Z útulne je to na vrchol približne kilometer šľapania strmým, ale nie nebezpečným terénom. Ešte predtým než vyrazím, naplním si termosky a fľaše vodou. Oddýchnutý a zásobený sa vydávam na výstup. Na moje potešenie mi to ide celkom rýchlo. Približne v polovici cesty však začínam vidieť blížiace sa mraky zo strany Bosny a Hercegoviny. Kontrolujem počasie, ale žiadnu búrku moja aplikácia nepredpovedá. V každom prípade zrýchlim, keďže viem, že na vrchole je malá búdka s lavičkami, kde sa môžem schovať v prípade nepriazne počasia.
A potom to prišlo. Asi 300 metrov od vrchola to presne nado mnou rachlo až mi zaľahlo v ušiach. Tých 300 metrov som ubehol so „svetovým rekordom“ a zavrel som sa v búdke na vrchole Sinjalu. Vonku sa rozpútala neskutočná búrka, blesky sa mihali každých pár sekúnd a rachotilo to takmer okamžite po záblesku (búrka bola pri mne). A bez kvapky vody – vôbec nepršalo!!! Psychicky som sa nastavil, že možno budem nocovať v búdke, čo mi až tak nevadilo, keďže som bol dobre zásobený aj vodou, aj jedlom.
Po asi 20 minútach sa zdalo, že sa búrka trochu vzdialila, aj keď blesky som evidoval stále. Pozrel som sa von z okienka a napriek teplu ma zamrazilo. Približne 1 km vzdušnou čiarou smerom k chate Brezovac som zaregistroval dym, ktorý hustol (následok blesku). Vyšiel som z búdky a zistil som, že vietor fúka smerom ku mne. A tak som mal pred sebou ťažkú voľbu: buď ostanem krytý pred búrkou, ale s rizikom, že sa požiar dostane ku mne alebo prebehnem po najvyššom horskom hrebeni Chorvátska k útulni Marko Grubač pod bleskami. Rozhodol som sa pre druhú možnosť, a tak nechávam svoje turistické palice v búdke, vypínam telefón a vydávam sa do búrky. Napriek tomu, že som tých 2,5 km prešiel (prebehol) celkom rýchlo, bolo to najdlhších 40 minút môjho života. Až posledných 500 metrov som sa uvoľnil, nakoľko všetko nasvedčovalo tomu, že búrka ustúpila.
Na útulni Marko Grubač chvíľu zvažujem, že ostanem na noc (je niečo po piatej hodine), ale dávam na intuíciu a po chvíľke oddychu sa vydávam na cestu dole do osady Glavaš. Je to ďalších 6 kilometrov klesania, ale predpokladám, že to dám, kým sa úplne zotmie. Po ceste si ešte dohodnem odvoz z Glavašu do Knina.
Asi po 1,5 km pri rázcestí Veliki Prožlog sa obzriem a vidím opäť dym. Rovnako sa začína dymiť aj po mojej ľavej ruke vo vzdialenosti asi 200 metrov odo mňa. Rozmýšľam či nezmením smer, ale zrazu zaregistrujem hluk a následne vidím dve hasičské lietadlá (Canadair), ktoré začali hasiť terén v mojom okolí. A tak pokračujem rýchlo dole, ale uvoľním sa až keď vidím pred sebou ruiny pevnosti Glavaš.
Pri pevnosti ma už chytá tma, a tak vyťahujem čelovku a posledných 600 metrov zostupujem veľmi opatrne. Pri prvých domkoch už vidím zaparkované auto, a tak sa len zvítam so šoférom (informuje ma, že horí pozdĺž veľkej časti trasy, ktorou som išiel) prezlečiem tričko, nastúpim a veziem sa do Knina k môjmu autu.
V Knine sa len preložím do môjho auta a vyrážam na cestu na Makarsku, kam po vypití pár „redbullov“ šťastne dorazím.
Až v posteli na apartmáne v meste Makarska si začínam uvedomovať celý deň. Som neskutočne unavený, ale šťastný (veď som dokázal to, čo v lete dokáže málokto). A som neskutočne vďačný tomu, kto o mne v ten deň rozhodol, že ostanem celý a zdravý ☺…
A keď zaspávam, tak s určitosťou viem, že sa na Sinjal ešte vrátim!!!
