Mnohí ľudia chybne označujú najvyšší vrch Chorvátska ako Dinara. Dokonca aj Chorváti. Lenže správne meno je Sinjal (1 831 m), ktorý patrí do Dinárskej horskej sústavy, čo mi potvrdili aj miestni obyvatelia obce Kijevo. Takže ho budem tak oslovovať aj ja.
Na Sinjal som už z územia Chorvátska vystúpil všetkými možnými spôsobmi, chýbal mi len ten posledný. Absolvoval už som výstup najťažškou a najdlhšou chorvátskou via ferratou „Dinaridi“ popri vrchole Ošljak (1 589 m). Mám za sebou najdlhšiu trasu až z mesta Knin, o ktorej som už písal v jednom z článkov. Každý výstup je pomerne ťažký, a každý povie, že „Sinjal si treba odmakať“, aj keď jeho výška neprevyšuje ani 2 000 metrov. Je tu drsná príroda, miestami veľmi obtiažny terén, vychodené chodníky po augustových požiaroch na niektorých miestach horského hrebeňa zmizli. Aj keď musím miestnych pochváliť, po požiaroch zrealizovali nové „tyčovanie“, takže človek vidí kam má smerovať. Ale musí stále pozerať kam položí nohu ☺.
Ten posledný výstup, čo mi chýbal, bol z maličkej chorvátskej osady Glavaš (nemá stálych obyvateľov). Pritom aj z Glavašu sa dá ísť dvomi spôsobmi. Jeden je ťažší – cez Martinove košare, popri vrcholci Jančija glavica (1 585 m) a dookola po hrebeni s výhľadom na bosniansku stranu Dinár až na Sinjal. Druhý spôsob je považovaný za najkratší výstup na vrchol, ale nie najľahší. Vedie popri veľmi peknej horskej útulni Marka Grubača po opačnej strane Dinár, kde dominujú výhľady na chorvátsku stranu, Peručko jezero, …
Ja som urobil kompromis a išiel som dookola ťažšou a dlhšou stranou na Sinjal a kratšou trasou zas dole do Glavašu. Bral som do úvahy, že slnko zapadá tesne po šiestej, takže čelovka pre istotu nemohla chýbať, a hlavne som si podľa toho ladil tempo. Keby ma aj zastihla tma, nepovažoval som to za tragédiu, zostupovou cestou som išiel už viac krát, ale samozrejme by ma tma veľmi podstatne spomalila.
Od Glavašu k pitnému zdroju Gornji Bunar
Svoje putovanie začínam počas brieždenia pri turistickej chate Glavaš. Počas parkovania si všímam taxík, z ktorého vystúpili dvaja ľudia, zašli do turistickej chaty a potom pokračovali smerom k výstupovej trase.
Popri turistickej chate Glavaš idem asi 200 metrov a dostávam sa miestu, kde sa nachádza turistický kemp. Je samozrejme prázdny, víta ma len miestny vládca a ja začínam svoju cestu nahor.
Či chcete, či nechcete, prvú prestávku si spravíte už po 600 metroch stúpania pri ruinách hradu Glavaš. Je o ňom málo informácií, bol postavený pravdepodobne na začiatku 15. storočia s cieľom obrany pred útokmi Osmanskej ríše. V roku 1522 ho získali pod kontrolu práve Osmanské vojská a kontrolovali ho 200 rokov až kým ho v roku 1718 neopustili. Odvtedy bol hrad opustený a chátral. Až do 17. storočia bol známy ako pevnosť Dinarić, keďže sa nachádza na svahu Dinárskych hôr.
Ja som tieto ruiny už predtým dva krát navštívil, preto sa teraz nezastavujem, len si urobím pár fotiek a v duchu skonštatujem, že „je to nádhera“.
Od pevnosti až moju prvú zastávku „Gornji Bunar“ je potrebné prejsť približne dva kilometre a nastúpať 350 výškových metrov. Cesta vedie po okraji kaňonu, ide prevažne cez les s občasnými holými úsekmi, na ktorých vždy zastavím a odfotím ako za mojím chrbtom vychádzajúce slnko zalieva svetlom okolité kopce. Na tomto úseku odporúčam sa krátko zdržať a pozrieť si jaskyňu Crvena pećina. Je k nej ľahký prístup z hlavného turistického chodníka.
Tesne za pevnosťou dobieham dvoch turistov, ktorých som zahliadol počas svojho príchodu na parkovisko. Dávame sa do reči, ide o Taliana a Brita, ktorí sa rozhodli výstúpiť na Sinjal kratšou trasou a naspäť ísť tou dlhšou – opak môjho plánu. Trošku nedôverčivo pozerám na ich vybavenie (jeden malý batoh na dvoch), obuv, ako i oblečenie. Pýtam sa ich, či už v týchto končinách boli. Odpoveď znie, že nie, preto sa im diplomaticky snažím vysvetliť, že trasa, ktorú si zvolili na návrat, nie je pre nich najlepšie riešenie.
Pri pitnom zdroji Gornji Bunar (1 000 m.n.m.) si dávam prvú krátku prestávku. Voda tu netečie, ale s tým som aj rátal, keďže za posledné 4 roky som tu bol 2 x a nikdy netiekla. V každom prípade vody mám dosť, a viem, že počas spätnej cesty si ju viem doplniť na horskej útulni. Tu sa s mojimi známymi rozchádzam, keďže tesne nad vodným zdrojom je turistické rázcestie, kde sa naše cesty rozchádzajú. Ešte predtým im vysvetľujem, kde po ceste môžu doplniť pitnú vodu.
Pokračovanie na nádherné miesto s názvom Martinova Košara (1 300 m.n.m.)
Ako som spomínal, od prameňa treba prejsť ešte 150 metrov, a dostávam sa na turistickú križovatku. Obidve cesty vedú na Sinjal, ja sa vydávam smerom k miestu Martinova Košara. Celý úsek meria 1,5 km. A len dodám, že od tohto miesta až po Sinjal som žiadnych ľudí nestretol.
Až do výšky 1 200 metrov sa stúpa veľmi strmým terénom. Následne sa dostávam na horskú plošinu, ktorú ma miernym stúpaním privedie až k starému pastierskému miestu Martinova Košara. Z plošiny sú nádherné rozhľady, slniečko pečie, aj keď je október a vôbec nefúka. Z diaľky vidím prvý kamenný domček. Nachádza sa uprostred rozsiahlej trávnatej plošiny Donja Torina a ide o staré pastierske obydlie prerobené na jednoduchý úkryt, ktorý poskytuje útočisko v prípade nepriaznivého počasia.
Posledne som tu bol ešte v apríli 2022 aj s manželkou, pri pokuse o výstup na Sinjal, ale po tom, ako som sa začal prepadať do snehu po stehná, sme sa rozhodli od Martinova Košara vrátiť naspäť do Glavašu. Pri domčeku si treba dať pozor na lajná, ktoré tu zanechávajú stáda pasúce sa na týchto nádherných miestach. Pri domčeku si doprajem pauzu, zjem proteínovú tyčinku, pofotím, napijem sa a vyrážam ďalej. Odtiaľto je už pre mňa všetko nové ☺.
Vrch Jančija glavica ( 1 585 m.n.m.)
V preklade „Jahňacia hlava“. Je zaujímavé, že v okruhu 20 km sa nachádzajú dva vrchy s rovnakým názvom.
Začínam opäť stúpať (stále po trávnatej plošine), keď sa strhnem pri prenikavom zvuku. Na prvý pohľad nič nevidím, až keď sa zvuk opakuje, tak vidím pasúceho sa koňa. Celkovo som ich zaregistroval troch, vždy vo vzdialenosti minimálne 500 metrov jeden od druhého.
Popri stúpani registrujem aj ďalšie pastierske domčeky, ktoré vyzerajú byť v celkom slušnom stave. Zastavím sa pri skalnom výklenku, ktorý je zrejme pútnym miestom, je tu oltárik a mini zvonička.
Na moju trasu sa napája aj turistický chodník, ktorý sem vedie z neďalekej bosnianskej osady Uništa.
A konečne stojím v sedle tesne pod vrcholcom Jančija Glavica. Od tohto miesta už budem vidieť naraz do dvoch štátov – Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Slniečko svieti, ale vetrík už silnie, čo ma však vôbec neprekvapuje, veď som už vo výške 1 500 metrov.
Smer Sinjal (1 831 m.n.m.)
Prvých 1,5 km je skutočne ťažkých. Značenie je slabé a terén je tu veľmi ťažký (pohyblivé kamenie), viac krát schádzam z trasy a vraciam sa naspäť. Ale časovo som dobre, hnať sa nemusím, takže radšej spomalím. Konečne prichádzam k turistickému rázcestiu, od ktorého je na Sinjal už len kúsok.
Cesta sa výrazne zľahčuje, vchádzam do vysokého kosodrevinového pásma, takže aj vietor na chvíľu slabne. Prejdem ešte 700 metrov a už tretí krát stojím na vrchole najvyššieho vrchu Chorvátska. Krátka kontrola – nič sa tu od mojej poslednej návštevy nezmenilo ☺.
Tesne po mne prichádza na Sinjal skupinka turistov, ktorú vedie sprievodkyňa (ako zistím neskôr zo Šibenika). Dávam sa s ňou do reči, zisťujem, že ide o skupinu z Veľkej Británie a vyrážali z chaty Brezovac, kam sa dopravili terénnymi autami. A že údajne trénujú na výstup na Kilimandžáro. Nejak sa mi to nezdá, pozriem na ňu a vidím, že krčí plecami a ironicky sa usmieva. Viac nekomentujem, aj keď viacero vecí sa nezdá aj mne. Pohľadom hľadám dvoch turistov, ktorých som „inštruoval“ ☺, a čakal som, že keďže išli ľahšou a kratšou trasou, tak tu budú, ale nikde ich nevidím. Myslel som si, že to vzdali a vrátili sa.
K útulni Marka Grubača (1660 m.n.m.)
Na vrchole sa dlho nezdržím, chcem rýchlo prejsť do útulne Marka Grubača (2,5 km) po dinárskom hrebeni. Tu si plánujem urobiť prestávku, umyť sa, prezliecť, pripraviť si jedlo. No a potom zostúpiť vyše 1000 výškových metrov do Glavašu.
Aké je moje prekvapenie, keď prejdem asi 1 kilometer a oproti mne sa vynoria „moji známi“ z Veľkej Británie a Talianska. Takže nevzdali to, šlapú ďalej, aj keď už šlapú veľmi ťažko. Opäť sa ma dotazujú, ako ďaleko ešte je vrchol. Odpovedám im, ale opäť ich inštruujem, že slnka zapadá už tesne po 18:00 a oni sa ešte musia stihnúť vrátiť. Docielil som aspoň to, že zmenili názor a že naspäť pôjdu rovnakou trasou. Pýtajú sa ma, či sa určite stihnú vrátiť aspoň po útulňu. A že tam by prespali. Vysvetlil som im, že nemajú ani potrebné vybavenie na noc, ani jedlo, a hlavne už od večera mala podľa predpovede víchrica a v noci malo začať silno pršať. Čo znamená, že v nadmorskej výške, kde sa nachádza útulňa, mohlo kľudne nasnežiť. Čo by aj tak strmý zostup bez potrebného vybavenia ešte viac skomplikovalo. Rozlúčili sme sa a každý pokračoval svojim smerom.
Túto trasu k útulni som išiel už viac krát a mám ju veľmi rád. Sú tu vynikajúce výhľady dovnútra Dalmatinskej Zagory. A aj útulňa je veľmi dobre vybavená a má aj vlastnú studňu s pitnou vodou.
Späť do Glavašu
Po skonzumovaní vynikajúcej žemľovky sa vydávam smerom dole. Treba sa pripraviť na to, že pred pár mesiacmi tu ešte horelo, takže niekde treba chodník hľadať. Cesta strmo klesá, čas ubieha, trošku pridávam tempo, aby som to stihol do tmy.
Prebehnem vedľa pevnosti Glavaš a som pri kempe. Po ceste k autu sa zastavujem u chatára a pýtam sa na tých dvoch nešťastníkov. Chatár mi povedal, že napokon zišli so skupinou turistov na úplne opačnú stranu pohoria k chate Brezovac, odkiaľ ich autom prevezú na turistickú ubytovňu do Glavašu. Takže koniec dobrý, všetko dobré…
Nasadám do auta a ponáhľam sa do svojho príbytku na druhej strane pohoria Dinara, kde sa spokojne vyvalím pri ohníku a budem rozjímať nad dnešným krásnym dňom…
P.S.: Pre výstup a zostup odporúčam mať kolená a členky v poriadku, predsa len nastúpať a zostúpať 1400 výškových metrov dá zabrať 🙂 …
Virtuálne video trasy:
